VYSOKÁ ŠKOLA V SLÁDKOVIČOVE

FAKULTA SOCIÁLNYCH ŠTÚDIÍ

Možnosti sociálneho pracovníka

pri práci s prijímateľom sociálnych služieb

2008                                                      Michal Drobný

VYSOKÁ ŠKOLA V SLÁDKOVIČOVE

FAKULTA SOCIÁLNYCH ŠTÚDIÍ

Možnosti sociálneho pracovníka

pri práci s prijímateľom sociálnych služieb

Bakalárska práca

Štúdijný program:                    sociálna práca

Študijný odbor:                        3.1.14 Sociálna práca

Školiace pracovisko:                Sládkovičovo

Školiteľ:                                  PhDr. Petronela Šebestová

SLÁDKOVIČOVO 2011                                        Michal Drobný

Zadanie

Abstrakt

Drobný, M.: Možnosti sociálneho pracovníka pri práci s prijímateľom sociálnych služieb. [Bakalárska práca]

Michal Drobný: Vysoká škola v Sládkovičove, Fakulta sociálnych štúdií, Katedra sociálnej práce – Školiteľ: PhDr. Petronela Šebestová – stupeň: bakalár sociálnej práce – Sládkovičovo: 2011, 34s.

Predkladaná bakalárska práca má teoretický charakter. Je zameraná na zistenie možností sociálneho pracovníka pri práci s klientom sociálnych služieb. Ide tu o bližšie špecifikovanie postupov pri práci, pri ktorých musí sociálny pracovník neustále preukazovať vysoký stupeň pripravenosti na prácu, poskytnutie pomoci, rady a kontaktovanie na odborníkov v prípade špecifických problémov klienta. Práca pozostáva zo štyroch kapitol, ďalej členených na podkapitoly. Prvá kapitola predstavuje historický náhľad na sociálnu prácu v minulosti i dnes. Definuje základné pojmy z oblasti sociálnej práce. Druhá kapitola predstavuje sociálneho pracovníka v jednotlivých zariadeniach sociálnych služieb. Predstavuje postupy práce sociálneho pracovníka v jednotlivých fázach práce s tým-ktorým klientom. Predovšetkým je to jeho pripravenosť – odbornosť a erudovanosť v jednotlivých konkrétnych situáciách a problémoch V tretej kapitole sa pokúšame predstaviť klienta sociálnych služieb a sociálnej pomoci. Tu je potrebné sa sústrediť na jeho práva a vždy musíme rešpektovať jeho rozhodnutia. V štvrtej kapitole predstavujeme vybrané aspekty práce sociálneho pracovníka. Sú to predovšetkým profesionalita, úroveň pripravenosti, schopnosť pracovať v tíme, využívanie pripravenosti jednotlivých členov tímu v prospech klienta  a etika práce sociálneho pracovníka.

Prácu dopĺňa zoznam použitej literatúry.

Kľúčové slová:    

Sociálna práca, sociálna pomoc, sociálny pracovník, práva klienta, intervencia, prevencia rizikových faktorov, vzdelávanie, etika sociálnej práce

Abstract

Obsah

 TOC \o "1-3" \h \z \u Úvod.. PAGEREF _Toc285987690 \h 7

1 Základné pojmy.. PAGEREF _Toc285987691 \h 8

1.1 Sociálne služby v súčasnej spoločnosti PAGEREF _Toc285987692 \h 10

1.2 Prijímateľ sociálnych služieb. PAGEREF _Toc285987693 \h 13

1.3 Sociálny pracovník. PAGEREF _Toc285987694 \h 15

2 Sociálny pracovník v zariadeniach sociálnych služieb. PAGEREF _Toc285987695 \h 18

2.1 Zariadenia sociálnych služieb. PAGEREF _Toc285987696 \h 18

2.2 Sociálny pracovník a jeho začlenenie v zariadeniach sociálnych služieb. PAGEREF _Toc285987697 \h 22

2.3 Osobnostné predpoklady sociálneho pracovníka. PAGEREF _Toc285987698 \h 23

2.4 Kvalifikácia sociálneho pracovníka. PAGEREF _Toc285987699 \h 25

2.5 Ďalšie vzdelávanie sociálnych pracovníkov. PAGEREF _Toc285987700 \h 27

3 Klient v zariadeniach sociálnych služieb.. PAGEREF _Toc285987701 \h 31

3.1 Osobná dôstojnosť klienta. PAGEREF _Toc285987702 \h 32

3.2 Právo na slobodné rozhodnutie klienta. PAGEREF _Toc285987703 \h 33

4 Vybrané aspekty práce sociálneho pracovníka.. PAGEREF _Toc285987704 \h 35

4.1 Profesionalizácia práce sociálneho pracovníka. PAGEREF _Toc285987705 \h 35

4.2 Sociálny pracovník a potreba práce v tíme. PAGEREF _Toc285987706 \h 36

4.3 Etika v práci sociálneho pracovníka. PAGEREF _Toc285987707 \h 37

Záver.. PAGEREF _Toc285987708 \h 41

Zoznam použitej literatúry.. PAGEREF _Toc285987709 \h 42

Úvod

Vo svojej práci sa chceme dotknúť niektorých, podľa nášho názoru dôležitých otázok v odbore sociálnej práce, v príprave sociálneho pracovníka na cestu sociálnej pomoci klientom v rámci našej postmodernej spoločnosti. Spoločnosti, ktorá má deklarované v základných normách spoločnosti trhový systém hospodárstva so silným sociálnym aspektom. Chceme sa vo svojej práci dotknúť niektorých, podľa nášho názoru dôležitých aspektov sociálnej práce. Sú to pre nás etika sociálnej práce, povinnosť a zodpovednosť spoločnosti za starostlivosť o sociálne odkázaných, chudobných, nevládnych a inak potrebujúcich.

Sociálna práca vychádza zo systému poznatkov viacerých spoločenských vied (psychológie, sociológie, pedagogiky, lekárskych, právnických, ekonomických vied) a aplikuje vedecké poznatky do praktickej činnosti. Zaoberá sa optimálnym fungovaním sociálnych inštitúcií zameraných na starostlivosť, zabezpečenie a pomoc jednotlivcom, skupinám alebo komunitám. Termín sociálna práca sa používa na označenie metód preventívnej, korektívnej, kuratívnej pomoci ľuďom, ktorí svoje potreby nemôžu saturovať. Od prvotnej ekonomickej pomoci, realizovanej ešte v 19. storočí, sa sociálna práca rozvíja a rozširuje najmä na sociálnu zložku v jej komplexnosti.

Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov definovala v roku 1988 sociálnu prácu ako činnosť, ktorá predchádza alebo upravuje problémy jednotlivcov, skupín, komunít, vznikajúcich z konfliktov potrieb jednotlivcov a spoločenských inštitúcii. Sociálna práca by mala ovplyvňovať uskutočňovanie vhodných sociálnych zmien v prospech kvality života všetkých ľudí. Sociálna práca je nástrojom sociálnej starostlivosti o človeka. Sociálna práca je v užšom ponímaní charakterizovaná ako priamy, zámerný a pripravený kontakt sociálneho pracovníka s klientom, skupinou, komunitou za účelom stanovenia sociálnej diagnózy a uskutočňovania sociálnej terapie.

1 Základné pojmy

Pri akomkoľvek jednaní a diskusii je potrebné pred začatím zjednotiť si chápanie základných pojmov. Pri ich nejednotnom ponímaní môže dôjsť k vzájomným nedorozumeniam a následne i skresleným interpretáciám výsledkov jednania. Je preto potrebné k akémukoľvek vedeckému ponímaniu definovať základné pojmy z ktorých vychádzame s prísnym a presným rešpektovaní systémového prístupu k problematike. Pojem sociálny je termín, ktorý sa používa v nasledujúcich vý­znamoch:

·        spoločenský, týkajúci sa spoločnosti, spoločnosťou podmieňovaný, spoločensky záväzný, slúžiaci spoločnosti, prospešný spo­ločnosti;

·        týkajúci sa životných podmienok, životnej úrovne;

·        vyjadrujúci životné istoty, podmienky;

·        vyjadrujúci blaho a dobro spoluobčanov a spoločnosti ako celku;

·        vyjadrujúci pomoc (sociálna pomoc); -vyjadrujúci spolucítenie (sociálne cítenie);

·        ľudský, všeľudský;

·        vyjadrujúci kladné, pozitívne ľudské hodnoty (sociálny alebo asociálny, sociálny ako altruistický, nesebecký, spoločensky pro­spešný a pod.(Draganová a kol. 2006. s.62).

Sociálna práca je získavanie a spracúvanie informácií o príči­nách vzniku alebo možného vzniku sociálnej núdze a o potrebe poskytovania sociálnej pomoci, výber a uplatňovanie foriem sociál­nej pomoci a sledovanie činnosti ich pôsobenia. Prostredníctvom sociálnej práce sa uskutočňuje sociálna pomoc. Sociálna pomoc je:

·                 sociálna prevencia a

·                 riešenie sociálnej núdze.

Rezolúcia námestníkov ministrov krajín Rady Európy z roku 1967 definovala sociálnu prácu ako profesiu takto: „Sociálna práca je špecifická odborná činnosť, ktorá smeruje k zlepšovaniu vzájomnej adaptácie jednotlivcov, rodín, skupín a životného prostredia, v ktorom žijú, a k rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej zodpo­vednosti jednotlivcov s využitím schopnosti osôb, medzinárod­ných vzťahov a zdrojov poskytovaných spoločnosťou“. (Balková, in: Draganová a kol. 2006. s.63)

Zákon o sociálnej pomoci č. 195/1998 Z. z. v platnom znení defi­nuje sociálnu prácu ako „získavanie a spracúvanie informácií o príčinách vzniku hmotnej núdze alebo sociálnej núdze a o potre­be poskytovania sociálnej pomoci, voľby a poskytovanie foriem sociálnej pomoci a sledovanie účinnosti ich pôsobenia“.

Najnovším medzinárodným dokumentom, ktorý vymedzuje chápanie sociálnej práce, sú závery Valného zhromaždenia Me­dzinárodnej federácie sociálnych pracovníkov v Montreali v Ka­nade z júla 2000, kde bola prijatá nasledujúca definícia: „Profesia sociálnej práce podporuje sociálne zmeny, riešenie problémov v medziľudských vzťahoch, ich delegovanie na ľudí, aby sa oslo­bodili, a tak rástol ich blahobyt. Využívaním teórie o sociálnom správaní a sociálnych systémoch sociálna práca zasahuje tam, kde sa ľudia dostávajú do interakcie so svojím prostredím. Základom sociálnej práce sú princípy ľudských práv a sociálnej spravodlivosti“.

Predmetom sociálnej práce sú konkrétne sociálne javy, ktoré nie sú v „normalite“ alebo túto „patologickú“ či problémovú ten­denciu ešte len nadobúdajú a pritom sa dotýkajú jednotlivca, sku­piny alebo komunity, presahujú osobný (skupinový, komunitný) rámec a vyvolávajú potrebu spoločenského zásahu, intervencie.

Tieto sociálne javy sa tiež nazývajú sociálne problémy, alebo užšie sociálne   situácie. O objekte sociálnej práce je primerané hovoriť v súvislosti so sociálnou prácou ako teoretickou činnosťou a jej výskumom. Tu sú objektom sociálnej práce:

·        sociálne javy a problémy,

·        príčiny, pôsobením ktorých vznikajú sociálne problémy,

·        možnosti a spôsoby realizácie sociálnych opatrení, ktoré by sociálny problém mohli vyriešiť,

·        vzťah jednotlivcov, skupín alebo komunít k sociálnym problé­mom a príčinám ich vzniku,

·        hodnotová orientácia, postoje, názory jednotlivcov, skupín, ko­munít v súvislosti s konkrétnym sociálnym problémom,

·        možnosti, spôsoby a efekty prevencie sociálnych problémov,

·        adekvátnosť a efektívnosť jednotlivých metód a techník sociál­nej práce. (Draganová a kol. 2006. s.64)

Pod subjektom sa všeobecne rozumie (Ivanová-Šalingová, 1990, s. 828) vnímajúca, chápajúca, premýšľajúca bytosť. Subjektom je bytosť, ktorá, aj keď na rôznej úrovni, uvedomuje si svoje bytie, alebo - v reči filozofie - je „vedomým bytím“ či nebytím „pre seba“ a nielen „o sebe“. Jednotlivec, skupina alebo komunita nie je podľa Šimu (1996, s. 69) len nositeľom sociálnych vzťahov, interakcií, hodnôt kultúrnych vzorov správania, ale aj rozhodujú­cim subjektom tvoriacim tieto spoločenské atribúty v určitom his­torickom čase a priestore.

V sociálnej oblasti spôsobuje sociálne problémy, nastoľuje sociálne otázky, je ich rozhodujúcim riešiteľom - je subjektom sociálnej práce.

Sociálna práca ako prax je vzťahom aktívnych subjektov: sociálnych pracovníkov a klientov. Ich subjektivitu a úroveň treba plne zohľadňovať, napr. u sociálneho pracovníka z hľadiska jeho pripravenosti a u klienta z hľadiska jeho aktivity, dispozícií, zodpovednosti a pod. V pracovnej terminológii sa pod subjektom sociálnej práce často chápu orgány, inštitúcie a organizácie, ktoré sociálnu prácu rea­lizujú v celej škále jej etáp. (Draganová a kol. 2006. s. 66).

Prečo človek pomáha človeku? Taká jednoduchá a krátka otázka s tak zložitou odpoveďou. Je veľa dôvodov, prečo človek pomáha. Niekto pomáha pretože chce uľaviť svojmu svedomiu, lebo chce pomáhať, vie pomáhať, má na pomoc prostriedky a čas. Niekto pomoc druhým chápe ako svoje poslanie a životnú filozofiu, prostriedok ako naplniť svoj život, ako vyhovieť Bohu. Čo vedie človeka k tomu aby pomáhal? „Matejček, Bubleková, Kovařík (1998) ich vymenovali takto:

·        Potreba určitého množstva, premenlivosti a kvality vonkajších podnetov – jej naplnenie umožňuje byť aktívny.

·        Potreba stálosti, poriadku a zmyslu – jej naplnenie vedie k skúsenostiam, istotám a hodnotám.

·        Potreba bazálnych emocionálnych a sociálnych vzťahov – jej naplnenie podporuje integritu osobnosti.

·        Potreba spoločenského uplatnenia a spoločenskej hodnoty – jej naplnenie umožňuje osvojiť si sociálne roly a prijať zodpovednosť za svoje úlohy.

·        Potreba    otvorenej    budúcnosti    a životnej    perspektívy   –  umožňuje stabilizáciu a dosahovanie zdravia.“ (Horňáková, 2003, s.100)

Môže byť za tým prijatie životnej filozofie, ktorá je orientovaná na službu iným, ako to poeticky vyjadril tiež Márai:“ Bolesť a poníženie nevinných ťa zaväzuje k tomu, aby si opustil bralá svojho pokoja“. (Márai, 2001, s. 35)

1.1 Sociálne služby v súčasnej spoločnosti

Cieľom sociálnej práce v súčasnej postmodernej spoločnosti je:

·        predchádzať sociálnym problémom vznikajúcim v dôsledku porúch psychického, fyzického alebo sociálneho vývinu jednotliv­ca, rodiny, skupiny, resp. sociálneho prostredia;

·        odbornými pracovnými metódami za aktívnej účasti jednotliv­ca, rodiny, skupiny alebo komunity podporiť proces adaptácie a integrácie do spoločnosti, a to odbornou pomocou pri hľadaní individuálnych zdrojov a tiež hľadaním zdrojov spoločenskej pod­pory a možností napojenia jedinca, rodiny na ne (Strieženec, 1996):

Metódy sociálnej práce sú spôsoby ako dosiahnuť konkrétny teoretický a praktický cieľ, ako pomocou konkrétnych princípov dosiahnuť pravdivé poznanie, spôsoby, ktorými sa získavajú, kla­sifikujú a vysvetľujú nové vedecké poznatky. Je to zámerný, cieľa­vedomý, uvedomelý postup v sociálnej práci (Strieženec. 1996).

Klasické metódy sociálnej práce:

·           sociálna práca s jednotlivcom,

·           sociálna práca so skupinou,

·           sociálna práca s komunitou.

Sociálna práca s jednotlivcom. Je historický najstaršou me­tódou sociálnej práce. Vychádza z psycho-sociálneho prístupu ku klientovi. Je založená na presvedčení, že cieľovými krokmi a vhod­ným pôsobením na klienta je možné objasniť, zmierniť a aj odstrá­niť sociálne „vykoľajenie“ človeka. Sociálna práca s jednotlivcom je
priamy kontakt sociálneho pracovníka s klientom v záujme vyrie­šenia jeho sociálne problémovej situácie, pričom dôraz sa kladie rovnomerne na možné vplyvy koreniace v osobnosti klienta, ako aj na možné vplyvy pôsobiace v jeho okolí.

Cieľom sociálnej práce s jednotlivcom je zmena chybných život­ných postojov klienta a jeho schopnosti riešiť primeranou a spo­ločensky prijateľnou formou svoje osobné, rodinné problémy. Sociálnu prácu s jednotlivcom možno označiť ako:

·                 individuálna sociálna práca,

·        sociálna práca s jednotlivcom,

·        prípadová sociálna práca,

·        čase work.

Všetky štyri spojenia sa vzťahujú na aktivity sociálneho pracov­níka zamerané na prácu s jedným konkrétnym klientom (Draganová, 2006. s. 66).

Sociálna práca so skupinou. Človek má od narodenia prí­slušnosť k spoločenskej skupine (rodine, školskej, pracovnej atď.) a do konca života neunikne vplyvom svojej skupinovej príslušnos­ti. Vytvorené vzťahy poznamenávajú jeho život a psychiku. Sku­pina stabilizuje uspokojenie potrieb jedinca, zároveň je pre neho zdrojom frustrácií a stresových situácií, v ktorých sa často len s námahou orientuje a rozhoduje.

Skupiny môžeme rozdeliť na primárne a sekundárne. Primárne skupiny sú zložené z malého počtu ľudí, ktorých čle­novia sa stretávajú a bezprostredne ovplyvňujú. Znaky primárnej skupiny:

·        tvoria ju tri alebo viac osôb, ktoré majú spoločné ciele,

·        členovia sú spojení trvalými záväzkami,

·        členovia skupiny sa navzájom poznajú,

·        komunikujú vždy tvárou v tvár,

·        utvárajú spoločenské normy, ktoré sú záväzné pre správanie všetkých členov skupiny,

·        predpokladom dosahovania spoločných cieľov je vzájomná závislosť sociálnych rol, ktoré podmieňujú organizáciu skupino­vého života.

V sekundárnych skupinách, ktoré sú početnejšie, sa spravidla kritérium vzájomného poznávania a interakcie nespĺňa (takou skupinou je napr. osadenstvo nemocnice, ústavov sociálnej sta­rostlivosti a pod.). Metóda sociálnej práce so skupinou môže pomôcť skupine:

·        dosiahnuť spoločne stanovené ciele,

·        dosiahnuť zmenu požadovanú členmi skupiny, ktorí majú pro­blémy individuálne, rodinné, pracovné ...,

·        napomôcť členom k samorozvoju a k svojpomoci,

·        využiť skupinovú terapiu na odstránenie nežiaducich a zaťa­žujúcich prejavov, zážitkov v živote jednotlivých členov.

Sociálna práca s komunitou. Slovo komunita pochádza z la­tinského slova communitas, čo znamená spoločenstvo, pospoli­tosť, obec, ale tiež spoločné nažívanie ľudí (Ivanová-Šaligová, M. – Maniková, Z. 1990. s. 472). Znaky komunitnej práce:

·        používa sa pri riešení problémov v miestnom spoločenstve,

·        vzťahuje problémy jednotlivcov a skupín ku zdrojom a mož­nostiam miestnej komunity,

·        zapája do riešenia problémov nielen občanov, ale aj miestne organizácie a inštitúcie,

·        vedie k prerozdeľovaniu zdrojov, zodpovednosti a kompetent­nosti,

·        rozširuje možnosti ľudí ovplyvniť to, čo sa s nimi deje.

Cieľom komunitnej sociálnej práce je predchádzať, zabraňovať vzniku sociálnych problémov a pomáhať pri riešení už vzniknu­tých problémov. Cieľom je aj hľadanie kompromisov, spolupráca s ľuďmi s prirodzenou autoritou v komunite, ktorí môžu vyvolať aktivitu u ďalších členov komunity.

1.2 Prijímateľ sociálnych služieb

Sociálnym klientom je občan Slovenskej republiky, emigrant, žiadateľ o štátne dávky a služby, na ktoré má nárok vyplývajúci zo zákona. Patria sem aj občania a emigranti, ktorí sa dostali do situácie sociálnej odkázanosti, bezdomovci, všetci ti, ktorí sa ocit­li v sociálne kolíznych situáciách (nezamestnaní, ľudia v rozvodo­vom a porozvodovom konaní, občania nachádzajúci a vracajúci sa z výkonu trestu, asociálne prejavujúci sa občania, starí ľudia v domovoch dôchodcov, osamelo žijúci a pod.). Je to osoba, ktorá prichádza alebo je v sta­rostlivosti sociálneho pracovníka. Sú to jedinci, členovia skupiny, ktorí vyžadujú sociálnu starostlivosť, sociálnu pomoc preto, lebo sa ocitli v sociálne kolíznej situácii, majú určitý sociálny problém, ktorý je potrebné odstrániť, prekonať alebo aspoň čiastočne odstrániť. Klient nie je schopný vlastnými silami, prostriedkami kolíznu situáciu prekonať (§3 zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene ..)

Možno rozlišovať:

·        rizikového klienta (neštandardne sa správajúci klient, ktorý vyžaduje špecifické prístupy, napr. klient nedobrovoľný, mlčanli­vý, depresívny, manipulatívny, agresívny atď.),

·        suicidálneho klienta (klient pokúšajúci sa siahnuť si na život - samovražedné úmysly a pokusy o samovraždu), ktorý nepatrí vyslovene len sociálnym pracovníkom (Strieženec. 2005).

Sociálna situácia. Je to stav, ktorý vzniká v procese interak­cie (vzťahu) jednotlivca a jeho sociálneho prostredia. Sociálna situácia má svoju dynamiku, vyvíja sa a mení vplyvom obidvoch interakčných partnerov, t. j. vplyvom a rozhodnutiami jednotlivca, ale aj vplyvom sociálneho prostredia. Sociálna situácia môže mať pre jednotlivca pozitívny, ale aj negatívny význam, ale môže byť aj bezvýznamovou situáciou. V prípade, že sociálna situácia má širší význam, t. j. presahuje osobný rámec jednotlivca a nadobúda význam pre blízke alebo širšie sociálne prostredie, hovorí sa o spoločensky významnej sociálnej situácii.

Ak je to situácia s negatívnym nábojom pre jednotlivca, hovorí sa o sociálne negatívnej situácii, ktorá môže vytvoriť precedens vzniku sociálneho prípadu, prípadne sociálneho problému a ktorá vyžaduje spoločenskú intervenciu.

Sociálne negatívne situácie vznikajú vtedy, keď:

·        zlyhá jednotlivec (napr. deviantné správanie),

·        jedinec nie je schopný brániť sa vzniknutým problémom ani pomocou rodiny (napr. ťažká choroba),

·        zlyhá spoločnosť vo svojich funkciách, a to hospodárskych, štátotvorných, mierutvorných, v úlohe obhajcu ľudských práv,

·        vplyvom živelných a ekologických katastróf, pri nebezpečných epidémiách atď.

Sociálne situácie nie sú stabilné skutočnosti. Menia sa:

·        vlastným rozhodnutím jednotlivca,

·        vonkajším zásahom (zásahom zo sociálneho prostredia, v kto­rom jednotlivec existuje).

Sociálny problém. Sociálnym problémom sú sociálne situá­cie a podmienky v ľudských vzťahoch spoločnosti, ktoré sa pova­žujú za zložité a nežiaduce, ktorým je potrebné venovať pozornosť korektívnymi a vyrovnávacími opatreniami. Hranicu medzi nor­málnym javom a sociálnym problémom určuje sústava hodnôt uplatňovaná v danej spoločnosti. Spoločenské normy sú kodifikované legislatívou (zákonmi), ale­bo fixované v podvedomí verejnosti (zvyk, obyčaj). Sociálny pro­blém presahuje rámec individuality a môže zasahovať väčší počet ľudí. Sociálny problém je taká rozporná situácia, v ktorej sa vysky­tujú protikladné názory na vysvetľovanie tých istých javov a ich vzájomných vzťahov. Aby sa mohol sociálny problém riešiť, musí sa zmeniť na tvori­vú sociálnu úlohu alebo súbor úloh, ktoré umožňujú overovať modely vedomých alebo intuitívnych riešení. Sociálny problém sa výrazne prejavuje napr.: v úplnej nemajetnosti, núdzi, biede, nedostatku, vo vytváraní chudobnej, nemajetnej vrstvy spoločnosti, tiež ako úbohosť, prázdnota, duševná cho­roba. Je to jedno z kritérií na posudzovanie sociálnej situácie občana. Je to úroveň pojmov, keď nedostatok hmotných prostriedkov obmedzuje možnosti spotreby občana a neumožňuje mu zabezpe­čovať základné životné potreby na spoločensky prijateľnej úrovni (Draganová a kol. 2006)

Identifikácia sociálneho problému – sú to také stavy, situácie a tendencie v ľudských a spoločenských vzťahoch, ktorým je potreb­né venovať pozornosť formou korektívnych a vyrovnávacích opatrení. Hranica medzi normálnym stavom a sociálnym problémom značne závisí od stupňa rozvoja spoločnosti. Keď je sociálnemu pracovníkovi určitá situácia prezentovaná ako sociálny problém, je povinný ho akceptovať a zároveň preveriť všetky sociálne pod­mienky, overiť si stanoviská predchádzajúcich hodnotení z hľa­diska podmienok. Dôležité je to pri komplexnom hodnotení, keď sa charakteristiky jednotlivých odborníkov môžu rozchádzať, dokonca si protirečiť (Strieženec, 1996).

1.3 Sociálny pracovník

Sociálny pracovník je podľa nášho názoru rozhodujúcim prvkom v systéme sociálnej práce, vytvára svojim postojom, konaním, starostlivosťou o klientov i spätný postoj klienta a celkové povedomie a spoločenskú akceptáciu toho-ktorého poskytovateľa. Pozor však: „Predstava, že my sami sme stelesnená pomoc, a nie len prostredníci na ceste k pomoci, je nebezpečná. Chceme počuť uznanie za úspechy, ale nie obvinenia za neúspechy. Taktiež bojujeme s myšlienkou neprivlastňovania, keď hovoríme študentom a klientom, ktorí nám ďakujú za dobrú prácu, že nemajú ďakovať nám, ale sebe, a v duchu tajne dodáme „... a mne“. Je ťažké prijať možnosť, že sme iba nástrojom pomoci, Ale prijať to je jediný spôsob, ako zoskočiť z kolotoča závislosti na uznaní a strachu z obviňovania a prestať sa zmietať medzi pocitmi nemohúcnosti a všemohúcnosti.“ (Hawkins-Shohet, 2004. s. 24)

Sociálny pracovník musí ovládať nielen primerané techniky ale aj metodiku poskytovania sociálnej pomoci. Sociálna práca prebieha v určitom logickom systéme, ktorý sa skladá zo štyroch základných okruhov:

1.Oboznámenie sa s prípadom:

·                 kontakt,

·                 analýza prípadu,

·                 evidencia.

2. Sociálne hodnotenie:

·                 sociálna diagnostika,

·                 plán práce,

·                 voľba vhodných metód.

3. Sociálna intervencia:

·                 sociálna terapia, rehabilitácia,

·                 poradenstvo,

·                 diskusia.

4. Zakončenie prípadu.

Sociálny pracovník sa s klientom môže stretnúť za rôznych okol­ností:

·        klient prichádza sám za sociálnym pracovníkom,

·        inštitúcia, v ktorej je sociálny pracovník zamestnaný, poverí sociálneho pracovníka prácou s konkrétnym klientom,

·        klient prichádza na podnet inej inštitúcie, napr. polície, súdu, školy a pod.,

·        na základe upozornenia iného občana alebo inštitúcie je klient predvolaný (Draganová, 2006. s. 72-73).

Pri prvom kontakte využíva sociálny pracovník metódu rozho­voru a pozorovanie, ktoré mu umožňujú získať dostatok potreb­ných informácií na začatie spolupráce s klientom. K najdôležitejším fázam sociálnej práce patrí analýza prípadu. Ide o:

·        kvalitný zber informácií, ktoré majú vzťah k danému problému,

·        hľadanie vzájomných súvislostí,

·        analýzu zistených skutočností.

Sociálny pracovník vyberá z informácií najdôležitejšie  fakty, ktoré by mali mať rozhodujúci vplyv na situáciu. Jednotlivé analýzy tvoria:

·        všeobecný kontext, t. j. všeobecná situácia, sociálna realita, v ktorej sa nachádza klient, napr. typ spoločnosti, stupeň rozvoja, politická organizovanosť, výchovné, sociálne, opatrovateľské služ­by, ktoré sú pre klienta dostupné,

·        analýza prostredia.

Na základe týchto aktivít robí sociálny pracovník záver analýzy, čiže stanovuje sociálnu diagnózu.

Diagnostika sa chápe ako proces a súbor jednotlivých odbor­ných aktivít na získanie množstva podkladov na stanovenie sociál­nej diagnózy. Sociálna diagnóza je vymedzenie najpodstatnejších a najvý­znamnejších znakov, charakteristík sociálneho prostredia, s ktorým klient komunikuje. V procese komplexnej diagnostiky je výsledkom spolupráce odborníkov na stanovaní čo najobjektív­nejších poznatkov o klientovi. Uskutočňuje sa podľa diagnostic­kých metód. Je to časť konkrétnej činnosti v sociálnej práci, ktorá je zameraná na zisťovanie, hľadanie príčin, ktoré spôsobili problém, alebo viedli, k nemu, podmieňovali vznik sociálneho problému.

Pri stanovení sociálnej diagnózy sa využíva:

·        zámerný sociálny rozhovor s klientom (urobiť sociálnu ana­mnézu, predstavu klienta o jeho sociálnej situácii, zistiť, ako a prečo sociálny problém vznikol),

·        zistiť sociálne roly, v ktorých klient zlyhal,

·        poznanie jeho vývojového procesu,

·        odhadnúť dynamiku možností riešení, rozhovory so skupinou, rodičmi, blízkymi, spolupracovníkmi, členmi minoritnej skupiny a pod.,

·        identifikovať sociálne problémy klienta v tom zmysle, či ide skutočne o sociálny problém alebo o sociálnu situáciu, ktorú možno hodnotiť ako nežiaducu (Draganová, 2006. s. 72-73).

2 Sociálny pracovník v zariadeniach sociálnych služieb.

Človeka charakterizujú dve kvality – rozum a slobodná vôľa. Samy o sebe však ešte nerobia človeka dobrým a správne sa rozhodujúcim i konajúcim. Na to je ešte potrebný cit lásky. Láska k sebe a všetkým ľuďom spolu s rozumom a slobodnou vôľou – to je ľudskosť a to je tajomstvo morálky. Prastarým kritériom posúdenia správneho konania je tzv. zlaté pravidlo: čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im. To znamená, že nikomu nemáme spôsobiť to, čo by bolo namierené proti jeho šťastiu a blahu. Mnoho filozofov považuje za najdokonalejší božský zákon – lex divina, ktorý je stelesnením pravdy, správnosti a dobra. Koriguje nedokonalosti ľudského zákona – lex humana v zmysle, aby žiadne zlo nezostalo nezakázané a nepotrestané (Machalová, 1999, s. 57).

2.1 Zariadenia sociálnych služieb

Sociálne služby sú jednou z foriem sociálnej pomoci,[1] definovaných v zákone č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov. Sociálna pomoc je pritom jedným z troch základných prvkov systému sociálnej ochrany občana. Systém sociálnej ochrany v SR je tvorený nielen sociálnou pomocou, ale aj sociálnym poistením a štátnou sociálnou podporou.

Vo vzťahu k náhrade pracovného príjmu má sociálna pomoc iba doplnkový charakter. Do subsystému sociálnej pomoci sa občan dostáva až vtedy, keď mu prvé dva subsystémy sociálnej ochrany nedokážu nahradiť výpadok pracovných príjmov aspoň do tej miery, aby pokryli jeho základné životné potreby.

Kým dávky sociálneho poistenia a štátnej sociálnej podpory sa poskytujú na základe všeobecne definovaných kritérií a pri splnení týchto kritérií sú nárokovateľné, sociálna pomoc sa poskytuje na základe individuálneho posúdenia sociálnej situácie občana a jeho rodiny. Sociálna pomoc je určená na riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze, v dôsledku ktorej si občan nemôže sám ani s pomocou rodiny zabezpečiť základné životné podmienky a na riešenie sociálnej núdze občana s ťažkým zdravotným postihnutím kompenzáciou sociálnych dôsledkov jeho postihnutia.[2]

Sociálne služby sú špecializované činnosti na riešenie hmotnej, predovšetkým však sociálnej núdze. Medzi sociálne služby patrí:

1.      opatrovateľská služba,

2.      organizovanie spoločného stravovania,

3.      prepravná služba,

4.      starostlivosť v zariadeniach sociálnych služieb (ZSS),

5.      sociálna pôžička.

Občanom, ktorým nemocno poskytnúť inú sociálnu službu alebo ak poskytnutie inej sociálnej služby dostatočne nerieši sociálnu núdzu občana sa poskytuje starostlivosť v zariadeniach sociálnych služieb (§ 18 ods. 1 zákona č. 195/1998 Z. z.)

Zariadeniami sociálnych služieb sú:

1.            domov  sociálnych služieb (pre dospelých a deti s telesným, duševným alebo zmyslovým postihnutím alebo kombináciou postihnutí),

2.            domov dôchodcov,

3.            zariadenie chráneného bývania,

4.            detský domov,

5.            domov pre osamelých rodičov,

6.            stanica opatrovateľskej služby,

7.            zariadenie pestúnskej starostlivosti,

8.            útulok,

9.            krízové stredisko,

10.            resocializačné stredisko,

11.            rehabilitačné stredisko,

12.            zariadenie opatrovateľskej služby,

13.            domov-penzión pre dôchodcov,

14.            klub dôchodcov,

15.            jedáleň pre dôchodcov,

16.            stredisko osobnej hygieny,

17.            práčovňa.

Zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci nahradil dovtedy platný Zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení. Deklarovanou filozofiou sociálnej pomoci je, že štát nezabezpečuje občanom komplexnú starostlivosť, ale pomáha im v ich snahe aktívne si riešiť svoju situáciu.

Zákon o sociálnej pomoci v roku 1998 zveril výkon sociálnej pomoci, vrátane sociálnych služieb, predovšetkým orgánom štátnej správy. Neštátni poskytovatelia sociálnych služieb (právnické a fyzické osoby) mohli sociálne služby vykonávať na základe zápisu do registra poskytovateľov, ktorý viedol krajský úrad. Obce mali možnosť poskytovať sociálne služby bez zápisu do registra. Tieto činnosti boli zo strany obce dobrovoľné. Z hľadiska účasti štátneho rozpočtu na financovaní týchto aktivít mala pritom obec postavenie neštátneho subjektu, čiže postavenie právnickej osoby rovnako ako občianske združenia, neziskové organizácie, či účelové organizácie cirkví. Rovnako ako na neštátne subjekty sa na obce vzťahovali paragrafy, ktoré hovoria o príspevku štátu na úhradu nákladov, spojených s poskytovaním sociálnych služieb. Výška príspevku nebola pôvodne v zákone garantovaná. Až v roku 2000 sa podarilo ustanoviť garanciu najnižšej hranice príspevku.[3]

V zariadeniach sociálnych služieb sa starostlivosť poskytuje celoročne, týždenne alebo denne; možno ju poskytovať aj prechodne na určitý čas. Pri dennej starostlivosti sa starostlivosť poskytuje v pracovných dňoch a v pracovnom čase. Pri dennej starostlivosti sa neposkytuje bývanie. Pri týždennej starostlivosti sa neposkytuje starostlivosť počas sobôt a nedieľ, štátnych sviatkov a sviatkov bezprostredne predchádzajúcich sobote alebo bezprostredne nasledujúcich po nedeli. (Zákon č. 416/2001, § 18 , ods.8 )

Domov sociálnych služieb, domov dôchodcov, detský domov, stanica opatrovateľskej služby, zariadenie opatrovateľskej služby a rehabilitačné stredisko sa podieľajú na zabezpečovaní poskytovania zdravotnej starostlivosti. Domov sociálnych služieb, domov dôchodcov a detský domov utvárajú podmienky na zriadenie zdravotníckeho zariadenia podľa osobitného predpisu. Domov sociálnych služieb, domov dôchodcov, detský domov a zariadenie opatrovateľskej služby môžu poskytovať zdravotnú starostlivosť podľa osobitného predpisu na základe povolenia podľa osobitného predpisu.32a. (Zákon č. 416/2001, §18 , ods.10 )

V domove sociálnych služieb možno poskytovať starostlivosť občanovi so zdravotným postihnutím, ktorým je telesné postihnutie, duševné poruchy a poruchy správania alebo zmyslové postihnutie uvedené v prílohe č. 2, alebo kombinácia postihnutí, ak:

1.            je na tento druh sociálnej služby odkázaný,

2.            je pre neho tento druh sociálnej služby účelný, pretože

Tomuto občanovi nemožno poskytnúť inú sociálnu službu podľa tohto zákona alebo poskytnutie inej sociálnej služby podľa tohto zákona dostatočne nerieši hmotnú núdzu alebo sociálnu núdzu tohto občana. (Zákon č. 416/2001, § 20 , ods. 1 )

V domove sociálnych služieb sa:

a) poskytuje nevyhnutná starostlivosť, ktorou je:

·        stravovanie,

·        bývanie,

·        zaopatrenie,

b) poskytuje ďalšia starostlivosť, ktorou je:

·        výchova,

·        poradenstvo,

·        záujmová činnosť,

·        kultúrna činnosť,

·        pracovná terapia,

·        rekreačná činnosť,

·        rehabilitačná činnosť,

c)      poskytuje osobné vybavenie, ak sa starostlivosť v domove sociálnych služieb poskytuje občanovi celoročne a občan nemá osobné vybavenie z dôvodu, že si ho nemôže sám ani s pomocou rodiny zabezpečiť svojím príjmom a príjmom zo svojho majetku,

d)      utvárajú podmienky na pracovné uplatnenie,

e)      zabezpečuje úschova cenných vecí (Zákon č. 416 /2001, § 20 , ods. 3 )

Stravovanie je poskytovanie stravy v súlade so zásadami zdravej výživy s prihliadnutím na vek a zdravotný stav občanov, ktorým sa stravovanie poskytuje, a podľa stravných jednotiek. (Zákon č. 416/2001, § 20 , ods.4 )

Za bývanie v domove sociálnych služieb sa považuje užívanie podlahovej plochy obytnej miestnosti, príslušenstva obytnej miestnosti a spoločných priestorov, užívanie prevádzkového zariadenia obytnej miestnosti a príslušenstva obytnej miestnosti a užívanie vybavenia obytnej miestnosti, príslušenstva obytnej miestnosti a spoločných priestorov a vecné plnenia spojené s bývaním. (Zákon č. 416/2001, §20 , ods.8 )

Za zaopatrenie sa považuje najmä

·        upratovanie,

·        poskytovanie posteľnej bielizne, pranie a žehlenie alebo mangľovanie posteľnej bielizne,

·        pranie, čistenie a žehlenie osobného šatstva,

·        údržba a oprava osobného vybavenia,

·        poskytovanie pomoci na zabezpečenie nevyhnutných životných úkonov
uvedených v prílohe č. 1, ak ich poskytovanie vyžaduje nepriaznivý zdravotný stav občana. (Zákon č. 416/2001, § 20 , ods. 9 )

Podrobnosti o poskytovaní starostlivosti v domove sociálnych služieb, o príslušenstve obytnej miestnosti, o prevádzkovom zariadení obytnej miestnosti a príslušenstva obytnej miestnosti, o vybavení obytnej miestnosti, príslušenstva obytnej miestnosti a spoločných priestorov, o spoločných priestoroch a podrobnosti o vecných plneniach spojených s bývaním ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo. (Zákon č. 416/2001, § 20 , ods.11)

2.2 Sociálny pracovník a jeho začlenenie v zariadeniach sociálnych služieb

V texte preambuly Etického kódexu sociálnych pracovníkov SR čítame: „Sociálni pracovníci sa pri svojej práci riadia Medzinárodným etickým kódexom a inými medzinárodne uznávanými normami a tiež normami, ktoré sami formulujú a prijímajú, aby vytvorili národný rámec svojej činnosti v príslušnom kultúrnom, sociálnom, právnom a ekonomickom kontexte na všetkých úrovniach.“ (Kódex in Mydlíková, rok neuvedený, s. 44).

Kódex vo všeobecnosti by mal ochraňovať nielen záujmy klienta, záujmy konkrétnej profesie, ale i verejné záujmy a mal by rešpektovať záujmy verejnosti (Hanuláková, 1997, s. 55).

2.3 Osobnostné predpoklady sociálneho pracovníka 

Medzi predpoklady sociálneho pracovníka patrí ľudský cit, schopnosť vcítiť sa dostatočným úsilím a správaním, rozumieť sociálnym súvislostiam a vedieť ich rozpoznať, pochopiť funkčnú závislosť sociálnych inštitúcií a ich mechanizmov. Predpokladom sociálneho pracovníka je vedieť sociálne problémy vnímať, nielen im rozumieť, ale vedieť ich analyzovať a v spolupráci s klientom aj pomôcť produktívne riešiť. Vnímateľnosť vychádza z pozitívneho alternatívneho postoja.

V súčasnosti je v Európe evidentná snaha o určitú reguláciu profe­sie sociálneho pracovníka, vrátane jeho odbornej prípravy, ktorá je podporovaná vydávaním diplomov, osvedčení, licencií ako predpo­kladu pre výkon povolania sociálneho pracovníka. Toto úsilie vyústilo do stanovenia minimálnych štandardov tak v oblasti praktického vý­konu sociálnej práce, ako aj v oblasti vzdelávania sociálnych pracovníkov. Vo viacerých európskych krajinách sa asociácie škôl sociálnej práce aktivizujú v snahe o vypracovanie univerzálnych vzdelávacích programov a ich osnov platných na celoštátnej úrovni. Táto tendencia sa objavila v poslednom období i na Slovensku.

V rámci odbornej prípravy sú v európskych krajinách súčasťou programov vzdelávania tri základné bloky:

·        všeobecné a odborné teoretické znalosti,

·        praktické zručnosti,

·        predpoklady pre vý­skumnú činnosť.

V návrhu koncepcie prípravy a ďalšieho vzdelávania zamestnancov sociálnej sféry sú popísané súbory hlavných spôsobilostí, ktoré sú potrebné pre dosiahnutie kvalifikácie v sociálnej práci. Sú to:

·        Kognitívne spôsobilosti. Kvalifikovaný sociálny pracovník musí byť schopný analyzovať a zhodnocovať vlastnú osobnú skúse­nosť, ako aj skúsenosti iných, analyzovať a ujasňovať si rôzne te­órie a aktuálne problémy, aplikovať vedomosti a poznanie v praxi, využívať výsledky výskumu v práci.

·        Interpersonálne zručnosti. Kvalifikovaný sociálny pracovník musí byť schopný utvárať a udržiavať pracovné vzťahy, uvedo­movať si emócie a pracovať s nimi, s ich účinkom na svoju osobu alebo iných ľudí, uvedomovať si individuálne a kultúrne odliš­nosti a pracovať s nimi, využívať svoju autoritu, byť si vedomý možnej agresivity, nepriateľstva, hnevu klientov a pracovať s nimi plne si uvedomujúc riziká pre seba a iných. Pomáhať pri poskyto­vaní rôznych druhov pomoci, pozorovať, chápať a interpretovať správanie a postoje, komunikovať v najrozličnejších okolnostiach, vyjednávať, utvárať vzťahy, rozvíjať spoluprácu, zastupovať zá­ujmy iných.

·        Schopnosti rozhodovať. Kvalifikovaný sociálny pracovník musí byť schopný rozhodovať, ak sa rozhodnutie vyžaduje, prijímať rozhodnutia s ohľadom na indivíduá, rodiny alebo skupiny, spolu s nimi, ak to situácia vyžaduje, identifikovať rozhodnutia, ktoré vyžadujú predchádzajúcu konzultáciu s ostatným personálom, pô­sobiť v rozhodovacom procese inštitúcie, organizácie, uskutočňo­vať rozhodnutia v spolupráci s inštitúciami alebo odborníkmi, po­kiaľ je to potrebné.

·        Administratívne zručnosti. Kvalifikovaný sociálny pracovník musí byť schopný zaznamenávať si dôkladne a sústavne svoju prácu, presadzovať politiku inštitúcie a zároveň zohľadňovať dô­vernosť a osobný prístup jedinca, spracovávať a prezentovať sprá­vy, organizovať, robiť časový rozvrh a monitorovať prácu, získa­vať informácie s využitím dostupných a všeobecne akceptovaných foriem.

·        Schopnosť využívať zdroje. Kvalifikovaný sociálny pracovník musí byť schopný vyhľadávať a určovať typy poskytovaných slu­žieb, ovplyvňovať rozvoj služieb, poznať význam a tvorivo zúžit­kovať zdroje, ktoré poskytujú zariadenia alebo inštitúcie v sociálnej sfére (Tokárová a kol. 2003. s.320-321).

Vytyčovaný rozsah a obsah spôsobilostí by mal prispieť k tomu:

·        aby bola poskytnutá odborná pomoc sociálnym klientom, ktorí ju hľadajú, alebo tým, ktorí sú na sociálnu pomoc odkázaní,

·        aby sa dosiahla účinná spolupráca zamestnancov sociálnej sféry, ktorí poskytujú sociálne služby, alebo naopak s ľuďmi, ktorí služ­by využívajú, pričom by sa mala dosiahnuť spolupráca s inými organizáciami,

·        a zároveň sa predpokladá, že uvedené spôsobilosti budú súčasťou jednotlivých činností sociálnej práce.

Zámery uvedeného koncepčného materiálu sa realizujú prostred­níctvom troch druhov štúdia - adaptačného, špecializačného a funk­čného {Koncepcia ..., 1999, s. 9).

Jednotlivé školy sa pritom zhodujú v tom, že rozsah praktickej časti vzdelávania sociálnych pracovníkov nie je záväzne stanovený. V európskych krajinách sa však pohybuje medzi 30 - 50% celkového objemu výučby. Celkové množstvo praxe na jednotlivých školách závisí najmä:

·        od typu školy (stredný stupeň, vyššie odborné stredné školstvo, univerzitné štúdium a pod.),

·        od orientácie školy (napr. niektoré školy sa zameriavajú na poradensko-terapeutickú oblasť alebo na oblasť sociálno-pedagogickú či sociálno-zdravotnú alebo penitencionárnu a postpenitencionárnu oblasť sociálnej práce, sociálnu politiku štátu atď.),

·        od vzdelávacieho systému v krajine (Castle - Kanérová, 1997, s. 89-99).

Pri vykonávaní sociálnej práce môžu nastať situácie, kedy je potrebné ochrániť klienta, dokonca i pred jeho nesprávnymi požiadavkami, či ich dôsledkami. Partnerský vzťah medzi poradcom a jeho klientom má rešpektovať autenticitu klienta, akceptovať jeho odlišnosti, dokázať sa vcítiť do jeho aktuálnej situácie, ale i motivovať a povzbudzovať klienta k zmene, pomáhať mu a spolu s ním hľadať optimálne vzorce správania a fungovania vo svete (Mydlíková, 2002, s. 9).

Sociálny pracovník má pomôcť klientovi porozumieť jeho možnostiam, ale i dôsledkom, ktoré prinášajú jednotlivé možnosti výberu a rozhodnutia klienta. Ideálom je priviesť klienta k rozhodnutiu, ktoré bude riešením zlepšujúcim jeho postavenie a zároveň v súlade s ochranou práv a záujmov verejnosti (Sedláková. 2010)

2.4 Kvalifikácia sociálneho pracovníka 

Transformácia systému sociálneho zabezpečenia po roku 1989 vy­volala potrebu zmeniť kvalitu a obsah sociálnej práce, jej profesionalizáciu a zintenzívnenie zvyšovania kvalifikácie odborných pracovní­kov a ostatných zamestnancov pracujúcich v sociálnej sfére. V Slo­venskej republike sa po roku 1990 začali rozvíjať rôzne formy vzdelávania sociálnych pracovníkov.

Za vyhovujúcu odbornú kvalifikáciu sa donedávna považovalo ab­solvovanie dvojročného pomaturitného sociálno-právneho nadstavbo­vého štúdia a za sociálneho pracovníka bol považova­ný ten zamestnanec, ktorý sociálnu prácu vykonáva podľa svojho pracovného zarade­nia, a nie principiálne ten, ktorý je na túto činnosť pripravený syste­matickým odborným štúdiom.

V súčasnosti sa na Slovensku etabluje moderná koncepcia profesij­nej socializácie - odbornej prípravy a ďalšieho vzdelávania v oblasti sociálnej práce. Pripomeňme si, že sociálna práca sa chápe ako špeci­fická odborná činnosť a profesionálna aktivita, ktorá vyžaduje od svo­jich realizátorov - profesionálnych sociálnych pracovníkov:

·        špeci­fickú odbornú prípravu,

·        dosiahnutie určitého veku,

·        osobnostnú zrelosť a skúsenosti,

·        uznávanie spoločensky preferovaných etic­kých postojov (Tokárová a kol. 2003. s. 309-311).

Dnes už stredné a vysoké školy poskytujú možnosť získania odborného vzdelania v dennej forme i v štúdiu popri zamestnaní na rôznej úrovni:

·        na stredných školách: vyučenie, stredné vzdelanie na úrovni maturity, stredné nadstavbové vzdelanie, vyššie odborné štúdium,

·        na vysokých školách: bakalársky stupeň - s možnosťou získať akademickú hodnosť bakalár (Bc), magisterský stupeň -s možnosťou získať akademickú hodnosť magister (Mgr.), rigo­rózne pokračovanie - s možnosťou získať akademický titul doktor filozofie (PhDr.), doktorandské štúdium - s možnosťou získať ve­deckú hodnosť „philosophiae doctor (PhD.)“.

Aké sú teda „kvalifikačné predpoklady pre výkon jednotlivých čin­ností“. V súčasnosti sa v Slovenskej republike akceptujú v jednotlivých oblastiach činnosti sociálnej sféry nasledovné úrovne vzdelania:

·        na ústredných orgánoch miestnej štátnej správy a samosprávy: ukončené úplné stredoškolské vzdelanie a vedúci pracovníci a od­borní pracovníci bakalárske vzdelanie a vysokoškolské vzdelanie, avšak všeobecne, bez stanovenia kvalifikačného predpokladu v sociálnej práci,

·        v zariadeniach sociálnych služieb: ukončené stredoškolské vzde­lanie, vedúci pracovníci a odborní pracovníci bakalárske vzdela­nie a vysokoškolské vzdelanie,

·        v Centre poradensko-psychologických služieb pre jednotlivca, pár a rodinu: sociálno-administratívni pracovníci - stredoškolské vzdelanie, odborní pracovníci - vysokoškolské vzdelanie.

Pre profesiu sociálneho pracovníka, ktorý pôsobí v zariadeniach sociálnych služieb, v Centre poradensko-psychologických služieb pre jednotlivca, pár a rodinu, v ústredných orgánoch a orgánoch miestnej štátnej správy a samosprávy, nie je doteraz stanovený kvalifikačný predpoklad pre výkon sociálnej práce, ani požadované vzdelanie, či už bakalárske alebo magisterské  alebo vyššie odborné vzdelanie v sociálnej práci.

V prípade stredoškolského a vysokoškolského štúdia iného typu, ako sociálna práca, napr. psychológia, pedagogika, sa len postupne stáva podmienkou absolvovanie krátkodobého alebo dlho­dobého vzdelávania v odbore sociálna práca, prípadne podľa pracov­ného zaradenia absolvovanie výcviku sociálnych zručností alebo sociálno-psychologického výcviku.

2.5 Ďalšie vzdelávanie sociálnych pracovníkov.

Skvalitnenie úrovne poskytovanej starostlivosti, pomoci a služieb v sociálnej sfére, najmä čo sa týka výkonu práce v orgánoch miestnej štátnej správy a samosprávy a zariadeniach sociálnych služieb, je zá­vislé od primárnej vzdelanostnej úrovne zamestnancov. V sociálnej oblasti pracujú aj zamestnanci s dlhodobou praxou, ale často bez odbornej teoretickej prípravy, ktorí nie sú často dostatočne pripravení ani na aplikáciu elementárnych zmien, ktoré prináša transformácia systému sociálneho zabezpečenia a súčasný spoločensko-ekonomický vývoj.

Zmena sociálnej štruktúry a nový systém sociálneho zabezpečenia priniesol pre zamestnancov v sociálnej oblasti množstvo radikálnych zmien. Ďalšie vzdelávanie sociálnych pracovníkov vo výkone práce je jedným z dôležitých predpokladov rozvoja novej koncepcie sociálnej práce a sociálneho zabezpečenia, ich vyššej kvality a efektívnosti. Základným problémom, ktorý v súčasnosti dosť negatívne ovplyvňuje koordináciu, pružnosť a efektívnosť procesu profesionalizácie sociálnej práce v praxi, je rozpor medzi štrukturálnym začlenením takmer celého systému sociálnej pomoci do systé­mu štátnej správy a zodpovednosťou za zvyšovanie kvalifikácie sociálnych pracovníkov: pracovníci, ktorí vykonávajú úlohy súvisiace so sociálnou pomocou, sú za­mestnancami rezortu Ministerstva vnútra SR a ďalšie vzdelávanie sociálnych pracovníkov je v kompetencii Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR.

Údaje z prieskumu z roku 2001 uvádzajú, že pracovníci odborov sociálnych vecí krajských (KU) a okresných úra­dov (OÚ) miestnej štátnej správy a zariadení sociálnych služieb: na odboroch sociálnych vecí KÚ a OÚ miestnej štátnej správy pracovalo v danom čase 3 072 zamestnancov, z ktorých:

·        Úroveň vzdelania (odbory sociálnych vecí okresných úradov): vy­sokoškolské: 14,7%, bakalárske: 3,1%, nadstavbové: 23,5%, stredo­školské: 58,7%.

·        Úroveň vzdelania (štátne zariadenia sociálnych služieb): vysoko­školské: 18,1%, bakalárske: 25,0%, nadstavbové: 20,9%, stredoškol­ské: 36,07%.

·        Úroveň vzdelania (neštátne zariadenia sociálnych služieb): vyso­koškolské: 31,8%, bakalárske: 20,5%, nadstavbové: 22,7%, stredo­školské : 25,0%.

·        Zameranie odbornosti (odbory sociálnych vecí okresných úradov): humanitné: 22,4%, ekonomické: 22,2%, technické: 15,8%, všeobecné: 23,3%, právne: 0,6%, iné: 3,3% (Schavel, 2001).

Na základe analýzy výsledkov získaných z prieskumov možno tiež konštatovať, že stále pretrváva chápanie výkonu sociálnej práce ako administratívno-evidenčnej činnosti založenej na paternalistickom a normatívnom prístupe. Tento stav je však nevyhnutné zmeniť a sociálnu prácu tak, ako iné odbory sociálnych vied, rozvíjať ako vysoko odbornú špecializovanú činnosť zameranú na poradensko-výchovnú, intervenčnú a korektívnu prácu v prospech klienta (Tokárová a kol. 2003. s. 310-311).

Ďalšie vzdelávanie v sociálnej práci sa realizuje:

1) v rámci škol­ského systému - formou štúdia popri zamestnaní na stredných a vysokých školách,

2) v rámci rezortného vzdelávania - formou cyklických alebo krátkodobých kurzov zameraných na doškoľovanie a ďalšie vzdelávanie sociálnych pracovníkov.

Cieľom ďalšieho vzdelávania sociálnych pracovníkov (vo fáze ich profesijného vývinu) je:

·        prostredníctvom poznatkov, zážitku a skúsenosti vo vzdelávacom procese rozvíjať ich adekvátne sebapoznanie,

·        podporovať ich vlastný rozvoj a individualitu (vlastnej osob­nosti) tak, že sa na vzdelávacom procese iniciatívne a aktívne zú­častňujú,

·        nasmerovať sociálnych pracovníkov na to, aby permanentne akti­vovali svoj osobnostný potenciál v dosahovaní osobných, gene­račných a spoločenských cieľov (napomáhať ich sebarealizácii),

·        rozvíjať profesijnú a zvlášť psychologickú kultúru osobnosti sociálnych pracovníkov,

·        rozvíjať profesijnú kompetenciu sociálnych pracovníkov na inter­disciplinárnom základe, v zmysle integrovania poznatkov rôz­nych vedných oblastí a ich praktickej aplikácie (Machalo­vá, 1997, 1999).

Vzdelávanie v sociálnej práci v rámci školského systému nemôže pokryť potreby v zabezpečovaní organizácie a realizácie odborného doškoľovania pracovníkov v sociálnych službách a ďalšieho vzdelá­vania sociálnych pracovníkov vo verejnej správe. Na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR bol spracovaný a v júni 1999 prijatý dokument Koncepcia prípravy a ďalšieho vzdelávania zamestnancov sociálnej sféry, ktorý sa stal východiskom pre intenzifikáciu ďalšieho vzdelávania sociálnych pracovníkov.

V súvislosti s prebiehajúcou globalizáciou, v kontexte s menia­cimi sa úlohami sociálnej práce v procese politickej a ekonomickej integrácie do Európskej únie, je európskym trendom kompatibilita sociálnych profesií v jednotlivých typoch povolaní - prostredníctvom integrácie, unifikácie, štandardizácie vzdelávania i požiadaviek na profesionalitu sociálneho pracovníka (Marynowicz-Hetka, 2001, s. 394).

Medzinárodná kooperácia v sociálnej práci vyžaduje „koncipo­vanie a realizáciu globálnych stratégií riešenia sociálnych problémov univerzálneho charakteru v rámci organizovania a propagovania me­dzinárodných akcií pomoci, humanitnej intervencie, tvorenia a včle­ňovania sa do sietí sociálnych a mimovládnych inštitúcií (aj medziná­rodných). Pre vzdelávanie sociálnych pracovníkov to znamená čoraz širšie videnie sociálnych problémov v globálnych súvislostiach - po­znania foriem a metód prác^,- čo prináša efekty medzinárodné, národ­né i lokálne“ (Sałustowicz, 1997. In: Tokárová a kol. 2003, s. 325).

Profesionalita v sociálnej práci v podmienkach zjednocujúcej sa Európy smeruje v jednotlivých krajinách k realizácii dvoch modelov sociálnej práce zameranej:

1)     na stabilizáciu a normalizáciu spoločenského života, na adaptá­ciu jednotlivca a skupín aktuálnym, meniacim sa spoločensko-ekonomickým podmienkam života a

2)     na rozvoj, dynamiku, zmeny a dosahovanie rovnováhy s kraji­nami Európskej únie (Marynowicz-Hetka, 2001, s. 395).

Vo vzdelávaní odborníkov všetkých sociálnych profesií sa kladú mimoriadne náročné požiadavky na množstvo a kvalitu teoretických poznatkov a ich užitočnosť pre prax, na pripravenosť riešiť dôsledky zmien v praxi, na angažovanie sa vo vedeckom výskume (Piekarski, 2001, In: Tokárová a kol. 2003, s. 326).

Zintenzívňovanie medzinárodných profesionálnych kontaktov zvyšuje nároky na ovládanie cudzích jazykov, ale aj na schopnosti sociálnych pracovníkov pochopiť a akceptovať v sociálnej práci iných krajín kultúrne, etnické a ďalšie špecifiká.

Ďalšie vzdelávanie zamestnancov sociálnej sféry zabezpečuje MPSVR SR prostredníctvom krátkodobých seminárov a výcvikov (často ako pilotné projekty v spolupráci so zahraničnými partnermi zamerané na prípravu supervízorov v sociálnej práci, sociálne pora­denstvo, komunálnu sociálnu politiku a sociálnu prácu atď.). Okrem toho, organizuje a realizuje odborné vzdelávanie pracovníkov v oblasti sociálnych služieb štátnych aj neštátnych subjektov (Dudová, 2000, s. 184).

Okrem odboru riadenia a rozvoja ľudských zdrojov MPSVaR SR sa odborným doškoľovaním zamestnancov v sociálnej sfére zaoberajú aj vzdelávacie zariadenia: Inštitút vzdelávania Národného úradu prá­ce v Považskej Bystrici a Inštitút pre verejnú správu Ministerstva vnútra SR v Bratislave (Prusáková, 2000, 2001).

Z hľadiska pracovných činností sa sociálna práca prelína všetkými oblasťami sociálnej sféry, t. j. oblasťou sociálnej pomoci, štátnej sociál­nej podpory, zamestnanosti a sociálneho poistenia. Z tohto hľadiska teda môžeme chápať ďalšie vzdelávanie sociálnych pracovníkov ako základný predpoklad kvalifikovaného prístupu ku klientovi.

3 Klient v zariadeniach sociálnych služieb

Ako je zrejmé už zo samotného zákona a samozrejme i zo základných zásad využívaných v sociálnej práci je nevyhnutné, aby pre vykonanie všetkých úkonov v činnosti s klientom predchádzal súhlas, resp. žiadosť klienta. Spoluúčasť klienta na sociálnej práci je východiskom i cieľom kona­nia klienta. Pod konaním klienta rozumieme vlastnú činnosť kon­krétneho klienta počas práce so sociálnym pracovníkom. Označuje chcené, voľné akty, potom predpokladá vedomie, a tým má aj svoju sociálnu stránku (prosociálne, asociálne) a stáva sa vonkajším pre­javom vôle človeka – klienta sociálnej práce.

Spoločenské vedy nám poskytujú dostatok informácií na to, aby sme boli pripravení a neboli prekvapení z niekedy nelogických rozhodnutí klienta. Niektoré konania sa nám budú zdať zmätočné, protichodné a nelogické. Konanie klienta má sociálne pozitívnu alebo negatívnu hodnotu. M. Weber (1998) delí sociálne konanie na:

·        tradičné (vžité zvyky),

·        afektívne (pod vplyvom afektov a nálad),

·        hodnotovo-racionálne (vedomá viera o hodnote konania),

·        účelovo-racionálne (cieľ, vedľajšie účinky, a pod.).

Sociálna spoluúčasť klienta na rie­šení sociálnych otázok, na vlastnom sociálnom zabezpečení a to predovšetkým v čase nepriaznivých životných situácií, do ktorých sa dostal, resp. môže dostať. Vyžaduje si to informova­nosť o možnostiach takéhoto zabezpečenia. Je potrebné poznanie povinnos­tí a práv (praktické poznanie legislatívy), postupov, prípadne inštitúcií, kde sa môže uchádzať o pomoc. Participácia klienta sa vyu­žíva pri realizácii projektov. Je tu súčasne nutná spoluúčasť odborníkov na riešenie sociálnych problé­mov, podieľanie sa na vypracovaní plánu sociálnej terapie, a pod.

Spoluúčasť klienta sa prejavuje v rozhovoroch, spoločnom hľadaní pravdy, foriem kompromisov a artikulovaní postupov v sociálnej práci. Rozlišuje sa niekoľko významov tohto termínu:

·        označenie faktu činností, správania, vystupovania,

·        pohyb organizmu spojený s vedomým a nevedomým procesom,

·        komplex aktov alebo správania,

·        voľné alebo zámerné správanie ,

·        konanie ako vedomá činnosť zameraná na určitý ciel (ako rieše­nie úloh),

·        konaním rozumieme konkrétny druh správania,

·        zaradenie konania do sústavy: činnosť – správanie – konanie –akt.

Vlastný výber alternatív konania je podmienený hodnotovou orientáciou a motivačnou orientáciou. Jedinec – klient je za svoje konanie zodpovedný. Zložito sa v niektorých prípadoch interpretuje zodpovednosť za konanie, ktoré sa uskutočnilo mimovoľne (v detskom veku, v stave nepríčetnosti, v hypnóze) a ešte zložitejšie je konanie pod vplyvom násilia. Povinnosťou sociálneho pracovníka je veľmi citlivo zvládnuť reálne predpoklady (spôsobilosti a schopnosti) klienta najmä pri záťaži klienta a stanovo­vaní plánu terapeutických postupov.

Profesionálny prístup sociálneho pracovníka je determinovaný zlaďovaním spoločenských záujmov, ktoré majú konkrétnu podobu štátnych záujmov, záujmov zamestnávateľov, obcí, sociálnych sku­pín, komunít a konkrétneho klienta. V tomto je vyjadrený špecific­ký prístup v sociálnej práci a odlišuje ho od prístupov ostatných spoločenských vied.

3.1 Osobná dôstojnosť klienta

V mnohých situáciách sa nám bude zdať náročné zvládnutie bezpodmienečného uznania dôstojnosti každého človeka. Sociálny pracovník to však musí, ako mu to určuje Všeobecná deklarácia ľudských práv, kde sa uvádza, že „uznanie pri­rodzenej dôstojnosti a rovných a neodňateľných práv členov ľud­skej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru vo svete“. V praktickej polohe to umožňuje, že každý človek má právo žiť živo­tom podľa vlastných predstáv a že to platí aj na práva iných, nemô­že dochádzať k obmedzovaniu a poškodzovaniu práv ostatných čle­nov spoločenstva, jedného na úkor druhého.

Dôstojnosť človeka vyplýva z jeho nadradenosti nad ostatnými živočíchmi a súčasne spoluzodpovednosti za ich existenciu. K základným prvkom sociálnej politiky a práce, celého regulovania sociálnej sféry, personalizmu je rešpektovanie absolútnej povinnosti uznať všetky osoby v mene ich dôstojnosti. Ide tu o konštruktívnu zásadu mravných a morálnych hodnôt bez závislosti od spoločenského postavenia človeka, od konkrétneho charakteru jeho práce, s mie­rou zodpovednosti a zúčastnenosti v uskutočňovaní jeho ľudského poslania.

Ľudská (sociálna) dôstojnosť sa vzťahuje na osobné bytie človeka, je vyjadrením predstavy o osobnostnej a sociálnej hodnote každého človeka. Jej predpokladom je rešpektovanie jedinečnosti, neopako­vateľnosti človeka ako osoby s právom na autonómiu v oblasti hod­nôt a spôsobu ich realizácie. Ľudská dôstojnosť obsahuje postulát morálneho vedomia, ľudského zdokonaľovania človeka, jeho seba­realizácie s rešpektovaním ostatných ľudí ako súčasti ľudského rodu.

V prvom rade vyjadruje vzťah k sebe samému, vzťah k iným ľuďom, skupinám, minoritám a vzťah k spoločnosti. Uvedomenie si vlast­nej dôstojnosti je forma sebauvedomovania a sebakontroly. Keď jedinec odmieta rešpektovať sociálne normy spoločnosti, vedome im nechce podriadiť svoje konanie, potom spoločnosť uplatňuje svoje právo na jednotlivca diferencovaným prístupom. Pri zjavnej neschopnosti klienta svojprávne konať preberá za klienta zodpo­vednosť alebo ju presúva na iné osoby.

Celkový prístup sociálneho pracovníka ku klientovi vychádza z partnerského vzťahu, ale súčasne aj z čo najplnšieho rešpekto­vania osobnej zodpovednosti klienta za komplexnosť zodpoved­nosti uplatnenia sa v živote v celom rozsahu motivácie, stimulácie, sankcií.

3.2 Právo na slobodné rozhodnutie klienta

Sociálny pracovník sa dostáva vo vzťahu ku klientom, ktorí sa nachádzajú v určitých konkrétnych sociálnych kolíziách alebo komunikuje s nimi v preventívnej polohe. Sociálny pracovník by mal mať aj predstavu ideálneho vzťahu sociálneho pracovníka a klienta ako označenie pre vzor (model) konania a mravného sprá­vania, ktorý sami navrhujú a dodržujú. Samozrejme, že predstava o dokonalosti (optimálna predstava) sa často stáva vysoko postave­ným a nedosiahnutelným cieľom.

Ku klientovi pristupujeme z hľadiska jeho individuálnych i sociálne významných znakov, ktorými sa odlišuje od iných ľudí. Indivíduum je sociálna bytosť, jednotlivý predstaviteľ ľudského spoločenstva kontrolujúci svoje vlastné správanie.

K najvšeobecnejším vlastnostiam patria:

·        celostnosť (systémový charakter vzťahov zabezpečujúci existen­ciu),

·        stabilita (udržiavanie základných vzťahov a ich plasticita, pruž­nosť a variabilita),

·        aktivita (spája závislosť od situácie a prekonávanie bezprostred­ných vplyvov).

Pri rešpektovaní ich ľudskej dôstojnosti, svojprávnosti klienta sa podieľajú na ich rozhodovaní, a to najmä aktívnej spoluúčasti na analýze povahy daných problémov a ich riadení ako sprostredko­vania možných alternatív.

Klienti teda zostávajú riešiteľmi svojich sociálnych problémov a sociálni pracovnici nie sú za konanie klientov zodpovední. Rešpektujú ich individuálnu dôstojnosť a slobodu a v žiadnom prí­pade nedochádza k manipulácii s klientom. Sociálni pracovníci spolu s klientom posudzujú a hodnotia skutkový stav klienta a pri­tom dbajú, aby klienta neodsudzovali, t. j. nevytvárali nedôveru. Významným prvkom komunikácie s klientom je poukazovanie na dôsledky problémového správania a porovnanie s inými možnými prístupmi a prejavmi. Profesionálnou povinnosťou sociálneho pra­covníka je poznanie a tiež upozornenie na možné sankcie, ktoré možno v prípade pokračovania existujúceho stavu použiť voči klientovi.

4 Vybrané aspekty práce sociálneho pracovníka

Osobnosť sociálneho pracovníka, tak ako každého z nás sa odvíja od kvalitného vzdelania, sociálneho rozhľadu, integrovaného súhrnu povahových čŕt (pocti­vosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pracovitosť, vzbudzovanie dôvery ľudí), profesionálnych predpokladov a schopností, schop­nosti komunikácie s klientom, inštitúciami a spoločenskými organizáciami. Aby mohol sociálny pracovník naplno aplikovať svoje postoje a konanie,  potrebuje základné intelektuálne schopnosti, tzv. všeobecnú ľudskú inteligenciu. Keď hovoríme o „sociálnej inteligencii“ máme na mysli špecifickú inteligenciu, ako nutný predpoklad pre povolanie sociálneho pracovníka. Sociálna inteligencia sa osvedčuje jednak ako poznávacia schop­nosť, ako produktívna plodná schopnosť osobnosti, napr. tak ako u hudobníka, podnikateľa, vedca a pod.

4.1 Profesionalizácia práce sociálneho pracovníka 

Úroveň ašpirácií a cieľov je podmienená profesionálnou úrovňou sociálneho pracovníka a úrovňou klienta. Úroveň cieľa, výber cieľa určitej činnosti môže mať aktuálnu úroveň ašpirácií alebo stavať si ideálny cieľ. Želaná úroveň sebahodnotenia, rozhodnutie voľby obtiažnosti cieľa, tendencia zvýšenia ašpirácií, aby získal maximál­ny úspech alebo tendencia znížiť ašpiráciu, aby sa vyhol neúspechu, je plne na rozhodnutí klienta a sociálneho pracovníka. Tu je možné osvedčiť úroveň profesionalizácie sociálneho pracovníka a práve zvládnutie týchto výziev určuje úroveň profesionalizácie toho-ktorého sociálneho pracovníka.

Ľudia s realistickou úrovňou ašpirácií sa vyznačujú dôverou v svoje schopnosti, dôslednosťou pri dosahovaní cieľa, vyššou produktivi­tou, kritickosťou pri hodnotení dosiahnutého cieľa. Vyplýva to z úrovne všeobecnej pripravenosti, širokého a hlbokého zvládnutia odbornej problematiky a citlivého ľudského chápania konkrétnej osobnej reality klienta.

Utváranie cieľov môže byť zámerné alebo nezámerné a má určitú časovú dynamiku. Existuje viacero mechanizmov:

·        premena potreby na individuálny cieľ,

·        premena motívov na ciele,

·        pretvorenie čiastkových výsledkov činnosti na ciele,

·        pretvorenie neuvedomených anticipácií na cieľ,

·        vyčlenenie čiastkových cieľov,

·        prechod od čiastkových ku konečným cieľom,

·        utvorenie hierarchie cieľov (Strieženec, 2001).

V sociálnej práci je to komplikovaná činnosť v spolupráci s klien­tom, pri rozhodovaní a realizácii cieľov vychádza sa zo zásady, že ciele sociálnej práce stanovuje klient so sociálnym pracovníkom spoločne. Čím presnejšie je vytýčenie cieľov, tým lepšie je možné orientovať klientov na ich dosahovanie. V sociálnej práci stanovujeme ciele v súlade so spoločenskými podmienkami, predpokladmi a schop­nosťami klienta. Sociálny pracovník pritom dbá o jasné a zrozumiteľné formovanie cieľov. Formulácie cieľov musia byť jednoznačné, vytyčovanie cieľov odbremenia od subjektivistických vplyvov a ciele v rámci pyramídy cieľov nesmú byť vo vzájomnom protirečení.

V rešpektovaní rozdielov medzi ľuďmi vychádzame z identity indi­viduálnej jednoty a ucelenosti, v ktorej jedinec prežíva sám seba, pociťuje a zostáva sám sebou v rôznych stavoch v priebehu svojej existencie. Poňatie identity s porovnávaním sa s inými ľuďmi, umiestnenie  identity  do  sociálneho  života  a jeho   participácia v sociálnych vzťahoch vychádza z ponechania vlastnej predstavy o sebe, sebaúcty. Nedostatky sa prejavujú napr. v prehnanej snahe rešpektovať uzna­né normy, až sa stratí zmysel samého seba. Problematika identity a jej porúch sa prejavujú vo viacerých úrovniach, napr. vo vyrovna­ní sa osobnosti s identitou, v kontinuite a diskontinuite osobnosti, v životných, osobných a sociálnych podmienkach, sebaocenenia pri umiestňovaní do sociálneho života, atď.

Sociálnou identitou sa vyjadruje vedomá voľba príslušnosti členov sociálneho útvaru k tomuto útvaru. Vychádza sa z toho, že ak ľudia majú o sebe pozitívnu predstavu (identitu), tak sú aj pozitívnejšie viazaní na vlastný sociálny útvar (a sa s nim identifikujú) ako na iné útvary.

4.2 Sociálny pracovník a potreba práce v tíme

Sociálny pracovník nemôže pracovať v žiadnom prípade systémom „one mann show“. V starostlivosti o klienta sa musí opierať o poznatky iných profesií, nezriedka o pomoc nielen kolegov ale aj odborníkov z oblasti medicíny, práva a i. len sústavná systematická tímová práca umožňuje primerané a požadované výsledky práce. Súčasne musí rešpektovať, že výsledkom biologického, psychologického a sociálneho vývoja jednotlivca je sociálna zrelosť, integrácia osobnosti charakterizovaná vlastným sebavedomím, sebaúctou, sebaistotou, jasným poznaním a vymedzením si svojho miesta v živote, vyhranením názorov, emočnou stabilitou, samo­statnosťou v rozhodovaní. Je profesionálnou povinnosťou sociálne­ho pracovníka v týchto intenciách podieľať sa na rozvíjaní sociálnej práce, verejne sa vyjadrovať k problematike sociálnej práce a trva­lým vzdelávaním zvyšovať kvalitu sociálnych činností. Každé povolanie, rovnako ako aj povolanie sociálneho pracovníka má štatút ako základné ustanovenie v určitom období, označenie vnútorných, spravidla organizačných noriem platných v celospoločenských súvislostiach, spoločenských organizáciách, a pod.

Ustanovenie miesta, činnosti, postavenia sociálneho pracovníka sa zatiaľ postupne vyšpecifikováva, upresňuje a systemizuje. V oblasti penitenciárnej a postpenitenciárnej je vymedzený aj taxatívne, vrátane spolupráce s ostat­nými odborníkmi a inštitúciami. Tu je totižto problematika vysoko špecifická a nie je možné v nej porušiť žiadne z ustanovení zákona. Ďalšie postupné vymedzovanie obsahuje Zákon o sociálnej pomoci.

Tímová práca je súčasťou výbavy sociálneho pracovníka. Sústavne bude pracovať s ľuďmi ktorí sa sústreďujú na spoločné dielo. Sociálny pracovník bude spolupracovať s produktívnymi členmi skupiny, ktorí maximálne prispievajú k realizácii prijatého cieľa v práci s klientom a pre klienta.

Predpokladom tímu a úspešnej práce v ňom je:

·        zaviazanosť členov tímu k cieľu,

·        relatívne malý počet členov tímu,

·                 schopnosť členov tímu,

·        možnosť častej komunikácie zoči-voči,

·        vzájomné dopĺňanie aktivít (Strieženec, 2001. s. 96).

Domnievame sa, že tu nie je možné (v práci v sociálnej oblasti) ani uvažovať o tom, že by akokoľvek erudovaný sociálny pracovník mohol pracovať „solo“ bez pomoci, rád a čo i len minimálnej participácie ďalších odborných pracovníkov. Nie je možné a ani prípustné pracovať ináč ako v tíme.

4.3 Etika v práci sociálneho pracovníka 

Základným komunikačným prostriedkom medzi sociálnym pra­covníkom a klientom je zrozumiteľný a jasný jazyk. Pri výbere jazykových prostriedkov by mal sociálny pracovník prihliadať na potenciálnu bázu jazykovej kultúry klienta. Sociálny pracovník nemôže dávať najavo svoju profesionalitu používaním cudzích slov, a tým pod­mieňovať vznikanie bariér vo vzťahu medzi ním a klientom. Jeho vyjadrovanie musí byť vecné, jasné a prispôsobené sociálnemu stavu klienta. Preto sociálny pracovník využíva slová primerane klientovi. Patrí tu aj plynulosť reči, intenzi­tu prejavu, tón reči, čas trvania prejavu, a pod.

Pre sociálneho pracovníka má dôležitý význam správna artikulácia (logické a vecné vyjadrovanie výpovedí na základe jazykových noriem) z viacerých príčin:

·        vedieť presne artikulovať svoj zámer,

·        prispôsobiť artikuláciu schopnostiam, primeranosti klienta, reš­pektovať špecifickosť a neopakovateľnosť klienta,

·        rešpektovať okamžitý stav klienta a podriadiť tomu artikuláciu. V prenesenom význame artikulácia znamená zreteľné vyjadrova­nie myšlienok (Strieženec, 2001. s. 96).

Významným prvkom komunikácie s klientom je vzácne používanie humoru ako prostriedku, ktorý tiež dokáže liečiť klienta.

S etikou sociálnej práce spájame pojem profesionálna etika, ktorej úlohou je u odborných pracovníkov vypestovať schopnosť sebaregulačnej etickej orientácie v správaní a konaní pri voľbe optimálnych metód a prostriedkov k dosiahnutiu stanoveného cieľa. Z uvedeného nám potom vyplýva, že: „etika sociálnej práce je súbor noriem, požiadaviek a pravidiel správania sa sociálneho pracovníka. Jej základom sú humanistické hodnoty a postoje spoločnosti k človeku, ktoré sa vyvíjali v priebehu ľudského spolunažívania.“

Základné etické problémy, s ktorými sa sociálny pracovník stretáva a musí o nich rozhodovať, sú:

·         kedy zasahovať do života občana, rodiny, skupiny, komunity, ktorým sociálnym prípadom dať prednosť a venovať čas na dlhodobé výchovné pôsobenie

·         koľko pomoci a starostlivosti poskytnúť, aby stimulovali klienta ku zmene postojov a zodpovednému jednaniu a neviedli ku zneužitiu

·         kedy prestať so sociálnou terapiou, poskytovaním služieb a dávok sociálnej pomoci.

Etika sociálnej práce hovorí o konaní dobra  pre človeka s konkrétnym zameraním tohto konania na:

·        Vytváranie predpokladov na zdravý fyzický, psychický a sociálny vývin jedinca (prevencia sociálnej nerovnováhy).

·        Eliminovania alebo aspoň zmierňovanie príčin a dôsledkov  vzniknutej soc. Nerovnováhy medzi jednotlivcom, skupinou a spoločnosťou navzájom.

Sociálna práca je praktická činnosť, každý kto prijme jej normy, princípy a hodnoty ktoré tvoria základnú časť tohto povolania, má jednať v zhode s nimi nielen vo svojom profesionálnom ale i súkromnom živote. Otázkami etiky sociálnej práce sa zaoberajú odborníci, cieľom bolo uznanie platných etických zásad sociálnej práce. Sú to nasledovné zásady:

1.     zásada nezávislosti

2.     zásada oslobodenia o depresie a podradných životných podmienok

3.     zásada proti diskriminačných prístupov

4.     zásada demokracie a ľudských práv

5.     zásada ochrany integrity klientov

6.     zásada spolu účasti klientov

7.     zásada sebaurčenia

8.     zásada odporu proti násiliu

9.     zásada osobnej zodpovednosti

Anglická asociácia sociálnych pracovníkov zhrnula princípy zame­rané na sociálnu prácu v praxi, v ktorých je vyjadrený vzťah sociál­nych pracovníkov ku klientom:

1.              Vedomosti, zručnosti a skúsenosti kladne používané na pro­spech všetkých častí obce a komunity.

2.      Vážiť si klientov ako individuálnych osobností a chrániť ich dôs­tojnosť a práva.

3.      Meniť predsudky a netolerovať predsudky ostatných pre pôvod, rasu, spoločenské postavenie a status, pohlavie, sexuálnu orientáciu, vek, zdravotné postihnutie, vieru alebo preto, akým prínosom je pre spoločnosť.

4.      Ponechať plnú moc klientom, aby sa zúčastňovali na rozhodo­vaní a stanovení potrebných služieb.

5.      Prejavovať trvalý záujem o klientov, ktorý im môže byť oporou, i keď nie je možné im pomôcť alebo kde je nutné, aby sami seba bránili.

6.      Profesionálna zodpovednosť má prednosť pred osobným záuj­mom.

7.      Zodpovedať za štandardnú úroveň služieb a za ďalšie vzdeláva­nie a výcvik.

8.      Spolupracovať s ostatnými v záujme klientov.

9.      Objasňovať verejnosti, či sa jedná v osobnom záujme klienta alebo organizácie.

10.  Podporovať potrebné etnické a kultúrne odlišnosti v službách (v ich forme a organizácii).

11.  Dodržiavať dôvernosť informácií a zverejniť ich len so súhlasom klienta alebo výnimočne ako dôkaz vážneho nebezpečenstva.

Z hore uvedeného nám vyplýva i prijatie etického kódexu sociálneho pracovníka. Etický kódex  sociálnych pracovníkov v Slovenskej republike bol prijatý Valným zhromaždením Asociácie sociálnych pracovníkov na Slovensku 31.05.1997

Záver

Zoznam použitej literatúry